„Nevymýšľaj a kresli!“ – radí Tina Minor
Tinine eňo-ňuňo ilustrácie voňajúce po rozprávkach tlmočia realitu do krajšieho sveta. Pokorne do nich vlieva svoju éterickosť a stopu detstva, ktorú nenechala odkráčať a my sa potom na ne usmievame a je nám fajn. Rozhovor o vzťahu, ktorý s ilustrovaním vedie, si zaslúži slnečné lúče opierajúce sa o obrazovku, teplý čaj a absolútnu pohodu. Tak do toho!
D.it: Ako si sa dostala k ilustrovaniu?
TM: Bolo to skôr naopak, to ilustrácia sa dostala ku mne. Mám pocit, že každý človek je v živote na niečo predurčený, o tom som už veľakrát premýšľala, aj rozprávala. Všetci máme nejaký dar. Nemusí ísť výhradne o umelecké nadanie – na kreslenie, na hranie divadla, na písanie… Každý z nás má nejakú aktivitu, ktorá mu prináša radosť a pri ktorej stráca pojem o čase. Dokáže sa pri nej zabudnúť aj na niekoľko hodín a vo výsledku vytvorí niečo prínosné pre tento svet. Pre mňa je ilustrácia to, čo chcem a túžim v živote robiť. Nikdy som ju nevnímala ako svoju prácu – zamestnanie. Bola pre mňa veľmi prirodzená, takmer ako dýchanie. Už na základnej som si na hodinách vždy niečo kreslila. Aj neskôr v „serióznom zamestnaní“ som si na poradách namiesto zapisovania „serióznych vecí“ radšej skicovala. Keď som neskôr odchádzala na voľnú nohu, ešte stále som nepripúšťala, že by sa kreslenie mohlo stať mojím každodenným chlebíčkom a plánovala som si prácu copywriterky. To, že sa časom stanem ilustrátorkou, nebolo mojím prvotným zámerom.
D.it: V jednom z rozhovorov si povedala, že ak úspech nepríde do piatich rokov, človek by mal skončiť s tým, čo robí. Ubehlo presne päť rokov, odkedy si sa vydala na freelance dráhu. Ako by si zhodnotila svoje pôsobenie na voľnej nohe?
TM: Pamätám sa, že som si túto myšlienku prečítala v čase, keď som sa rozhodovala, či ísť na freelancerskú dráhu – a veľmi na mňa zapôsobila. Chystala som sa ju aplikovať na svoj „copywriterský biznis“. Vtedy som ešte netušila, že sa mojou prácou nestane copywriting, ale ilustrovanie. Ak by som to spätne zhodnotila, začať kresliť bolo jedno z najlepších životných rozhodnutí. Momentálne nefungujem na žiadnom pláne. Snažím sa vychutnávať si prítomný okamih, prijímam zákazky, ktoré ma niečim zaujmú alebo sú mi niečim blízke a intenzívne na nich pracujem. Občas prezriem zo svojej bubliny, z každodennej práce, stáva sa to hlavne na dovolenke, na výlete, na návšteve u našich, a vtedy ma ohromí, čo všetko sa za posledných 5 rokov stihlo v mojom živote udiať.
Inšpirácia je podľa mňa prirodzená vlastnosť každého jedného človeka, kým si ju nezablokuje „dospeláckymi hrami“.
D.it: Čo ti na agentúre najviac prekážalo?
TM: Najviac asi nesloboda. Nie som typ človeka, ktorý v práci vydrží sedieť od deviatej do šiestej. Myslím, že kreativita by nemala byť obmedzená časom, ani meraná výsledkom. Tiež mi prekáža, ak niekto iný rozhoduje o mojom čase, práci, nápadoch. V agentúre som častokrát musela vymýšľať idey pre klientov, s ktorých filozofiou som nebola celkom stotožnená. A to sa odrazilo aj na nápadoch. Teraz viem, že keď sa pre klienta rozhodnem, dostane odo mňa maximum, pretože ma práca na jeho projekte niečím nadchla.
D.it: Čo je pre teba najťažšie na freelancovaní?
TM: Keď som uvažovala nad freelancingom, radila som sa s viacerými ľuďmi, ktorí si týmto už prešli. Každý z nich ma upozornil na pevnú vôľu, pretože keď si na voľnej nohe a nemáš nad sebou šéfa, je omnoho ťažšie prinútiť sa pracovať. Vravela som si ha-ha, moja vôľa je pevná ako skala. Lenže, nerátala som s tým, že budem mať opačný problém, a to prestať pracovať. Veľmi často bývam v non-stop workoholickom švungu. Je ťažké povedať si – stačí, je 9 hodín večer, oddychuj, je víkend, choď von a nepracuj. Paradoxne je pre mňa najťažšie práve toto. Povedať si, že je koniec, teraz ti padla a máš voľno.
D.it: Pri ktorom projekte si sa najviac posunula?
TM: Technicky sa posúvam pri každom projekte, pri každom nakreslenom obraze, hoci aj pri rýchlej skici v kaviarni. Je to neustály proces učenia sa. Už len tým, že sa niečomu intenzívne venujete povedzme deň, dva, týždeň vás niekam posunie. Beriem to tak, že kedykoľvek vezmem do ruky štetec alebo ceruzu, naučím sa niečo nové. Z hľadiska „vonkajšieho povedomia“ ma zasa najviac posunul BecherAtelier, pretože po ňom moju prácu začalo registrovať väčšie množstvo ľudí. Bola to výborná kampaň, ktorá spravila dobrú reklamu nielen Becherovke, ale aj nám ilustrátorom, ktorých do nej prizvali.
D.it: Aké techniky kreslenia používaš a ktorá je tvoja obľúbená?
TM: Jednoznačne akvarel. Príde mi, že určitým spôsobom vystihuje moje vnímanie sveta. Je hravý, farebný a jemný zároveň. Precíznu kresbu dokáže oživiť a doplniť bez toho, aby potlačil jej charakter. Keď pri akvareli robíte ťahy štetcom, vznikajú paterny a lazúry, ktoré viete ovplyvniť len do určitej miery a to tejto technike dodáva nespútaný a tak trochu tajomný ráz. Pri maľovaní akvarelom cítim ľahkosť a slobodu. Je to jedna z najkrajších výtvarných techník!
D.it: Veľa tvojich motívov sa spája s detstvom. Nie je ťažké sa v dnešnom svete vžiť do role dieťaťa?
TM: Pravda je taká, že časť mňa nikdy nevyrástla. Takže sa skôr vžívam do role dospelého. A niekedy je veľmi náročné komunikovať s dospelákmi. Všimla som si na ľuďoch, že si vekom vytvárajú akúsi masku. Možno obrannú, možno aby prezentovali svoje „lepšie ja“. Ja sa však nechcem rozprávať s maskou, chcem komunikovať s tým, kým človek vo vnútri naozaj je. Keď u niekoho zacítim tento aspekt, príde mi ľúto, pretože viem, že rozhovor nebude úprimný a také rozhovory sú potom dosť o ničom. Na druhej strane, keď sa bavíte s deťmi, sú úplne prirodzené. Viete, že sa rozprávate so Sami, ktorá má rada rožok s Nutellou, s Jankou, ktorá neznáša pistácie, s Lenkou, ktorej práve leziete na nervy… vždy sú to ale krajšie a živšie diskusie, ako rozhovor s maskou „cool človeka“.
Beriem to tak, že kedykoľvek vezmem do ruky štetec alebo ceruzu, naučím sa niečo nové.
D.it: S kamarátkou si založila agentúru eňo-ňuňo. Čomu sa venujete?
TM: So Zuzkou sme sa veľakrát bavili o tom, ako náš svet zlepšiť. Sakramentsky nás trápilo, čo sa v ňom deje. Bolo nám smutno z činov dospelých a zhodli sme sa, že nechceme prispievať k jeho zhoršovaniu, ale spraviť niečo, čo povedie k pozitívnej zmene. Hoci aj maličkej. Deti v sebe zlo nemajú, sú z nás všetkých najbližšie k „zdroju“, ak to tak môžem nazvať. Preto sme sa rozhodli upriamiť pozornosť práve na deti a podporovať v nich prirodzenosť a hravosť prostredníctvom umenia. Aby nezabúdali na to, kým v skutočnosti sú. Na svoje najhlbšie sny a túžby, pretože tie sú zrkadlom ich skutočnej osobnosti. A hlavne, aby sa neponáhľali s dospievaním. Lebo k dospelosti dospejú tak či tak, no na ozajstnú zrelosť je potrebný čas.
TM: Deti sú samé o sebe veľmi povznášajúce a inšpiratívne. Je zaujímavé, že inšpirácia sa vo všeobecnosti považuje za niečo veľkolepé. Okamih, kedy ťa „osvieti“ a ty odrazu dostaneš nápad, ktorý by mal zmeniť svet. Minimálne ten okolo teba. Ale inšpirácia je podľa mňa prirodzená vlastnosť každého jedného človeka, kým si ju nezablokuje „dospeláckymi hrami“. Keď je človek s deťmi, nič netreba nazývať ohromujúcimi menami a pritom každý okamih je veľkolepý. Všimla som si, že pri deťoch prijímam situácie také, aké sú. Spontánne na ne reagujem, som šťastná, uvoľnená, som sama sebou a vo výsledku vznikajú krásne veci.
Tinine umelecké počiny môžu vysieť aj na tvojej stene a zakúpiť si ich môžeš na jej e-shope klikom na tento odkaz.
photo by @Jakub Kovalík
