Design it! Conference

Vďaka strednej sa poctivo vyfarbil a upustil od idey neumeleckého životného smerovania. Ešteže tak! To by sme tu písali o teplých dňoch vykopávania Mapusaurov, nie o tom, kedy radšej tvorí na tablete a kedy na papieri. Dámy, páni, sčasti sám sebe veducko a sčasti Art Director z Digitasku, Michal Hazior.

D.it:  Vrátime ťa do detstva – o akej profesii si sníval ako malý, predtým, než si začal snívať o dizajne?

MH:   Jednoznačne som chcel byť smetiar, ale rodičia mi hovorili, že to nebude dobrá cesta. Potom boli v kurze dinosaury – boli všade, mal som o nich množstvo kníh, boli o nich rôzne filmy a chcel som byť archeológom. Mal som vtedy aj spolužiaka, s ktorým sme sa v tomto nápade podporovali, ale akosi to pohorelo na tom, že sme nenašli vhodnú školu. No a vždy som chcel byť kozmonaut. To chcem ale dodnes, ak by bola možnosť, isto by som sa šiel tam hore vyšplhať.

D.it:  A tú pre seba vhodnú školu si nakoniec našiel?

MH:   Našiel, študoval som strednú umeleckú školu v Prešove, odbor grafický dizajn. Tam som vlastne začal mať svoju značku, volala sa Black Queen. Tvoril som síce iba v digitálnej forme, ale vnímam to ako môj vstup do toho, čo prišlo potom.

D.it:  A čo prišlo potom?

MH:   Odsťahoval som sa do Prahy a zrazu som začal vnímať to, že existuje niečo ako ilustrácia. Vďaka serveru  humanart.cz, kde som našiel kopec českých ilustrátorov a neskôr aj zahraničných. Skúšal som ich napodobňovať a postupne sa tak začala moja tvorba rozvíjať.

Aj tá najzbytočnejšia pesnička o láske po čase môže dávať zmysel, aj tie fakt zvláštne motivačné prejavy vám môžu niečo dať.

D.it:  Tak ešteže si sa v tej Prahe našiel! Po tých rokoch, vnímaš dnes na sebe niečo charakteristické, v čom by mohli mladí kreatívci napodobňovať teba?

MH:   Našiel som si už svoj štýl, ktorý je jedinečný, ľudia si ho mnou vedia spojiť – tak možno ten. Ale najvýznamnejšie, čo som si na sebe odsledoval je, že sa svoju tvorbu snažím stále posúvať a experimentovať v nej, aby to nebolo vždy o tom istom. Nakoniec, je to aj kvôli mne, aby ma to bavilo. Nech to nie je stále to isté vyfarbovanie a tá istá mechanika tvorenia ,aby ma to po čase nenudilo.

D.it:  Preto striedaš ručné kreslenie s digitálnym?

MH:  Presne tak. Keď už mám dosť digitálnej tvorby, idem na analógovú a naopak. Oba tieto spôsoby sú pre mňa dôležité.

 

D.it:  V čom sa pre teba líšia?

MH:   Primárne je prínos môjho zárobku digitálny. Som tam viac doma a viac mi vyhovuje z hľadiska experimentálnosti. Vďaka softvérom a technológiám, ktoré idú stále vpred, môžem aj ja skúšať a tvoriť nové veci. Analógová časť je pre mňa skôr oddychovka, v poslednom čase ma totiž veľmi baví kresliť veci, ktoré zažívam. Keď však nezažijem niečo zaujímavé, nedokážem to zhmotniť v analógovom svete, takže neviem, či by ma to dokázalo uživiť.

D.it:  Máš v týchto svojich dvoch svetoch aj techniky, ktoré používaš najradšej?

MH:   Mám. V kresbe je to asi tuš, fixy a akrylové farby – jednoduché nástroje a ich všemožné spojenia. V digitále je to klasika – softvéry Photoshop, Illustrator a InDesign a znovu ich miešanie. A niekedy ich kombinujem, naplno ručné kresby oskenujem a dotváram v počítači.

D.it:  Keď sme sa bavili o snoch v detstve, povedz nám ešte, ako si na tom teraz. Máš vysnívanú značku, pre ktorú by si chcel pracovať?

MH:   Dnes už ani nie. Kedysi som mal, ale upustil som od nich. Vnímam to tak, že značka musí spĺňať nejaké hodnoty, mať posolstvo a príbeh, s ktorým sa ja musím stotožniť. To je pre mňa dôležitejšie ako veľkosť alebo povedomie značky. Ale chcel by som robiť veľké veci, ktoré by mi zamotali hlavu a potrápili ma, napríklad pomaľovať raketu alebo Formulu 1. Alebo niečo veľké a svietiace na Manhattane, týmto smerom by som sa chcel uberať.

D.it:  Tak my ťa potom určite pozveme porozprávať nám o tom na jeden z ďalších design it ročníkov. Predtým ti dáme ešte jednu nedizajnovú otázku na záver – čo je tvoje „guilty pleasure“?

MH:   Ja si myslím, že polovica obsahu, ktorý konzumujem, sa môže ľuďom na internete zdať ako moje „guilty pleasure“. Ale ja si v skutočnosti myslím, že nič také nemám. Uvedomil som si totiž, že aj v tom najhoršom, čo sa dá vidieť a zažiť, sa nájde niečo, čo vám môže spríjemniť život. Aj tá najzbytočnejšia pesnička o láske po čase môže dávať zmysel, aj tie fakt zvláštne motivačné prejavy vám môžu niečo dať.