Design it! Conference

D.it:  U seba v kancelárii si nás privítal so slovami, že sa družne potlačíme v priestore, ktorý obvykle plní iba jedna osoba – pracuješ teda každodenne sám?

MB:   Áno, základ práce robím sám. Vidím veľkú výhodu v tom, že môžem na zadaní alebo podnete pracovať od počiatočných stretnutí s klientom až po realizáciu projektu. Pri vlastnom podnikaní som sa naučil predkladať hotové riešenia, čo klient ocení, najmä ak nemá ucelené predstavy. Čo už úplne nerobím, sú produkčné záležitosti. Som rád, keď odovzdám finálne podklady a nemusím strážiť to, či sa vytlačia alebo dodajú.

D.it:  Ale asi sú aj momenty, keď ti niekto pomáha.

MB:  Jasné, pomáha. Napríklad Yeme je tak veľkým klientom, že tam potrebujem dvoch ľudí, ktorí spravujú sociálne siete. Najskôr som sa o to staral ja, postoval a odpisoval ľuďom, ale teraz je toho také kvantum, že sa to už nedá. Na druhej strane ma to, priznám sa, ani veľmi nebavilo. Digitálny svet je relatívne obmedzený v tom, čo a ako sa v ňom dá dizajnovať. Samozrejme spolupracujem aj s inými ľuďmi, na dennej báze však v takom ozajstnom tíme pracovať neviem. Vyskúšal som už viacero spolupracovníkov a asi bude chyba vo mne, pretože mi to nejde. Ja si radšej ľahnem u seba v práci na môj gauč a vymýšľam, pretože najlepšie veci človeku napadnú tesne pred tým, než zaspí. To mi zase ide.

Najlepšie veci človeku napadnú tesne pred tým, než zaspí.

D.it:  Tak o tom, že ti to ide a projekty sa ti daria aj samému, svedčí aj tohtoročný Zlatý klinec, kde si okrem iných ocenení získal cenu Art Prix za unikátny počin roka. Aký pocit ti to prinieslo?

MB:  Keďže pracujem sám, častokrát sa sám seba pýtam, či to, čo robím, robím dobre, no nemá mi kto odpovedať. Preto pre mňa ocenenia znamenajú zadosťučinenie a dobrý pocit, že to asi nebude úplne na zahodenie. Skromne som dúfal, že z mojich zaslaných prihlášok by niektorá mohla byť ocenená a nakoniec som dostal šesť cien. Tá masívnosť a početnosť ma prekvapila viac, ako samotná Art Prix, možno aj preto, že jednu Art Prix za prácu pre Foxford už mám. Šesť ocenení je však skvelá spätná väzba a veľmi ma teší, že sa ľuďom moja práca páči.

D.it:  Spätná väzba sa spája aj s klientmi – máš nejakého, s ktorým si rozumieš najviac zo všetkých?

MB:  Človek si najviac rozumie s tým, s kým je najdlhšie. U mňa je to Yeme, pre ktorých robím už štyri roky. Vzájomne sme si porozumeli a to je presne to, čo u klientov hľadám – porozumenie a dôveru. Pre tento typ práce sú to kľúčové prvky pracovného vzťahu a preto sa vždy skôr ako o faktoch a číslach rozprávam s klientom o predstavách a možnostiach. Ak si nesadneme, nepracujeme spolu. Radšej budem pracovať na niečom inom, ako sa trápiť tam, kde to nefunguje.

D.it:  To je rozumná rada. Človek sa niekedy natrápi dosť aj tam, kde to funguje. Spomínaš si napríklad na svoj vizuál, ktorý ťa takto poriadne vytrápil?

MB:  Urobil som ich strašne veľa, tak sa ťažko spomína a vyberá. Ale ja si vo všeobecnosti sťažujem prácu a robím veci zložitejšie ako by mohli byť. Napríklad neviem využiť aktuálnu popularitu minimalistického dizajnu a obhájiť pred klientom vizuál, kde nemá nič byť. Ja viem skôr povedať, prečo tam niečo je. V obalovom dizajne je zas najnáročnejší malý formát. Produkt je malý, etiketa je malá, celý priestor je malý, no zo zákona vyžaduje množstvo informácií, ktoré kradnú poctivý podiel miesta samotnému dizajnu. Čím väčší formát, tým väčšia pohoda.

D.it:  Pre Yeme si vytvoril vyrezávané papierové vizuály, ktoré sa potom digitalizovali. Ako prebiehal tento proces a ako dlho trval?

MB:  Začnem od konca. Dopadlo to našťastie dobre, keďže to bol pre mňa experiment. Vymyslel som si to, pretože som pre Yeme v rámci letnej kampane robil papierový časopis a povedal som si, že by bolo pekné, keby vizuály boli kompletne papierové, nie digitálne. Do kampane som ich urobil päť, ale tri z nich som celé nanovo prerábal. Nakreslenie, vyrezanie, zlepenie a odfotenie jedného som počítal v hodinách, čo je v rýchlom digitálnom svete nepríjemne veľa času. Ale rozhodol som sa, že mi to za tie početné minúty stojí. Teraz by ma ešte bavili kampane, ktoré by som vyrezával do linoritu alebo vyšíval, k tomu by som sa chcel dostať.

Skôr ako o faktoch a číslach sa s klientom rozprávam o predstavách a možnostiach. Ak si nesadneme, nepracujeme spolu.

D.it:  Nielen tie papierové, ale všetky tvoje obaly pre Yeme sú prepracované. Vidieť takúto komunikáciu slovenských potravinových produktov je skôr raritou. Ako dizajn slovenskej gastroscény vnímaš ty, odborným okom?

MB: Vnímam ho ako relatívne katastrofálny. Nemyslím to nijako zle, skôr mám na mysli to, že ľudia nevidia v dizajne hodnotu. U nás je to nedizajn, niečo ako A4-ka z laserovky v euroobale, česť výnimkám. Veľmi utilitárne jednoduché riešenie, hlavne aby bolo. Pokiaľ nejde o väčšiu firmu s nadnárodným dosahom, tak je vizuálna komunikácia slovenských potravinových produktov poľom neoraným. Naproti retailovému segmentu potravín však stojí servis a služby. Reštaurácie a bistrá cítia, že potrebujú vyzerať dobre a cielene do brandingu a marketingu investujú peniaze a energiu. Začínajú kultivovať svoj prejav a to je veľmi dobré. A som rád, že som mohol stáť niekde pri začiatku.