Evently

Simply enter your keyword and we will help you find what you need.

What are you looking for?

Design it! Conference

Dizajnové rozhovory s Dominikou Žákovou, 2018, kolorizované.

Z jej obrazov sála teplo, také to na kožu aj na dušu. V jej čarovnom ateliéri, z ktorého sa jej niekedy neľahko odchádza, sme sa s ňou zhovárali o všetkom, čo postupne vymaľovalo jej dnešok. Farbám zdar!

D.it:  Očividne ťa farby a teórie farieb zaujímajú. Ako si sa k tomu dostala?

DŽ:   Na strednej škole som vôbec nepremýšľala nad tým, že by som išla študovať maľbu, bola som skôr naladená smerom na biológiu, matematiku a celkovo prírodné vedy. Ale celý život ma mamina viedla ku kultúre a k umeniu. Jedného dňa, keď som mala asi 16 rokov, som sa dostala do jedného trnavského kníhkupectva, kde som náhodne otvorila knihu o maľbe. Nevedela som ani názov. Až neskôr som zistila, že to bola legendárna kniha Vitamín P, ktorá je takou prehliadkou súčasnej maľby. Jednoducho som tú knihu otvorila a uvidela som dvojstránku s maľbami Kathariny Grosse, ktorá robí obrovské murály, veľmi abstraktné, čisto pozostávajúce len z fľakov farieb. Mňa to tak veľmi dostalo, že som si v tom momente povedala, že chcem s ľuďmi aj ja robiť to, čo jej práca urobila so mnou. Hneď v ten deň som si začala googliť, kde sa dá na Slovensku študovať umenie a od tohto momentu som sa začala pripravovať, čo bolo asi necelé dva roky pred maturitou. Nejakým spôsobom, ako slepé kura k zrnu, som sa dostala na prvý raz na VŠVU. Začala som to študovať, celkom som bojovala a potom to išlo už nejak samé. Čiže bol to taký nečakaný šťastný príbeh. Veľmi iracionálny. Mám pocit, že k teórii farieb smerovala moja prax už dlhšiu dobu. V maľbe som sa celkom dlho hľadala, nevedela som, čo je moja téma. Stále som krúžila okolo tej farby, až som si pred pár rokmi uvedomila, že áno, toto je tá moja téma. Výsostne abstraktná maľba so zameraním na farbu. Od momentu, kedy som si to uvedomila, som sa už veľmi sústredila na farby a začala ich riešiť nielen v praxi obrazov, ale aj v teórii. Začala som sa zaoberať ich psychológiou a optickým využitím. Je tam veľmi veľa vrstiev, je to pre mňa stále nevyčerpateľná téma a je pre mňa zaujímavé venovať sa niečomu takto výsostne zmyslovému. Robí mi to veľkú radosť.

D.it:  Máš nejaké knihy, ktoré by si odporučila tomu, koho zaujíma téma teórie farieb?

DŽ:   Zásadnou knihou o farbách pre mňa stále je publikácia od Josefa Albersa – Interaction of Color. Albers bol pedagógom na Bauhause a myslím si, že sa tam tak najzaujímavejšie venovali teórii farby. Interaction of Color je pre mňa stále aktuálnou knihou. Rozoberá viacero vecí a cvičení, ktoré sú veľmi využiteľné aj v súčasnosti. Ostatné knihy, ktoré som čítala, boli založené na takých kunshistorických konotáciách farby, ďalšie boli veľmi asociatívne, akoby naratívne… Kníh je veľa, ale Albers je pre mňa bibliou farieb.

D.it:  Aký je v tvojich očiach život freelancera?

DŽ:   Nezvyknem sa nazývať freelancerkou, pretože som sama sebe veľmi prísny šéf. Hovorím si, že najlepšie sa kreativita rozvíja v rámci nejakých mantinelov a ja si ich veľmi rada určujem. Do práce chodím každý deň, bývam v nej väčšinou od 10 do 17, takže ten rozvrh je veľmi presne určený. Vyslovene si dávam cieľ na každý deň, týždeň, aj mesiac, aby som sa neopustila. Jednoducho potrebujem mať nejaký deadline. A ak tým deadlinom nie je výstava, ktorá sa blíži alebo prednáška, ktorú mám robiť, tak si ten deadline určím sama. To mi veľmi pomáha udržať si svoje tempo. Moja práca je inšpirovaná prácou, lebo najlepšie sa nakopáva prácou samotnou. To mi pomáha udržiavať sa v mojom rytme. Niečo začnem robiť, lebo som si to dala do to-do listu a potom mi začínajú prichádzať ďalšie nové a nové nápady a už to ide samé. Až si hovorím, že nechcem odísť z ateliéru. Ale viem, že musím, pretože keď sa jeden deň vyčerpám, tak mi to ďalšie tri dni nepôjde dobre.

 

Najinšpiratívnejší moment je pre mňa v ateliéri, keď sa úplne upokojím, veľmi sa sústredím, vytlačím z hlavy čokoľvek iné a začnem pracovať… ten moment, kedy začnem pracovať a nastavím sa do toho, že sa ide okolo mňa diať niečo úplne iné ako to ostatné z každodenného života. Toto asi nazývam inšpiráciou.

D.it:  Máš zaujímavý príbeh o nejakej tvojej konkrétnej maľbe alebo práci?

DŽ:   Mám také súkromné mikropríbehy asi ku každej jednej maľbe, ktorú som robila. Celkom dobrodružný bol príbeh jednej 1.8 x 1.8 metrovej veľkej maľby, ktorú som sa rozhodla úplne celú premaľovať asi 20 hodín pred vernisážou. Večer pred inštalovaním som sa pozerala na maľbu a povedala som si, že toto tam nemôžem zavesiť. Kompletne celú som ju premaľovala, ostala som celú noc v ateliéri, fénovala som ako divá. So svitaním bol obraz naozaj dokončený, hoci som ho nestihla pred inštaláciou ani nafotiť. Ale potom mám aj obrazy, na ktorých robím celé mesiace. Napríklad v mojom ateliéri visí veľký kruhový obraz, na ktorý som sa ako na čisté plátno pozerala asi tri mesiace, mala som pred ním stále obrovský rešpekt a tak nejak sa vo mne zbierala energia a odvaha na to, aby som ho namaľovala. A potom som ho namaľovala asi za dva dni. Vyslovene som prekempovala celé tie dva dni v ateliéri, nevychádzala som von a dala som to naraz. Každý z tých obrazov je špecifický, niektoré idú ťažko, iné ľahko. Jeden obraz vznikol tak, že mi na neho jedna spoluateliérnička náhodou stúpila. Musela som ho celý premaľovať a nakoniec to bola veľmi dobrá nehoda, že naň stúpila, lebo ten nový obraz bol o dosť lepší.

D.it:  Kam najďalej si doteraz predala svoj obraz? Máš nejaký prehľad o svojich fanúšikoch v zahraničí?

DŽ:   Prehľad mám veľmi prozaický, a to vďaka štatistikám na Instagrame, čiže viem, že najviac fanúšikov mám v Bratislave, v Prahe, potom v Británii. Čo sa týka toho, kam som najďalej obraz predala, tak to je myslím Severná Karolína v Amerike. Ďalší obraz je v Japonsku. Už trochu aj strácam prehľad, kde ktorý obraz je, lebo niektoré z tých obrazov majú ľudia, ktorí sú svetobežníci a teda aj ich obrazy sa premiestňujú. Nedávno sa stala taká zaujímavá vec, že jeden môj obraz si kúpila dievčina Slovenka, ktorá žije v Dánsku, no potom som s ňou trochu stratila kontakt. Ďalšia moja kamarátka, ktorá žije v Štokholme cestovala do Kodane a poslala mi screenshot, že má Airbnb, kde majú moje obrazy. Tie dve dievčiny sa medzi sebou nepoznali, takže to bola veľká náhoda. Svet je veľmi malý.

D.it:  Tvoja tvorba sa v priebehu rokov vyvíjala a menili sa aj tvary plátna, na ktoré maľuješ. V ktorej forme sa cítiš najviac doma?

DŽ:   Ja na to odpoviem lišiacky. Doma sa stále najviac cítim v maľbe na plátno. Čo sa týka tých tvarov, tak som to menila iba z kruhu na štvorec alebo obdĺžnik, ale tá moja tvorba sa časom obmieňa. Ak by som to znázornila vizuálne, tak ide v takej špirále, ktorá sa častokrát vráti k tomu istému motívu, len ho niečím ďalším obohatím. Potom ide ďalej a stane sa, že ho obohatím zase a nejako sa to mení. Takto sa stalo, že som na konci vysokej školy potrebovala kompozičnú zmenu a tak som začala pracovať na okrúhlych plátnach. To mi pomohlo, lebo ma to odstrelilo niekam ďalej. Neskôr ma prestali baviť kruhy a začala som riešiť veľmi úzke vysoké formáty. Potom som zase cítila, že sa to niekam musí posunúť – a ten kruh som vrátila do tvorby, ale už priamo na plátno, nie do tvaru plátna. Pre mňa je dôležité, aby to bolo vždy nejakou výzvou, aby som mala pocit, že sa tá špirála stále hýbe a obohacuje sa.

…bez kníh by to vôbec nešlo, asi by som bola iný človek, maľovala by som iné veci. Knihy sú pre mňa podhubím, z ktorého to všetko vyrastá.

D.it:  Tí, ktorí ťa sledujú tak vedia, že veľa cestuješ a veľa čítaš. Čo ťa najviac inšpiruje pri tvorbe?

DŽ:   Práve včera som čítala výrok jedného spisovateľa, ktorý povedal, že o inšpirácii počul, ale nikdy ju nevidel. Vie, čo je to tvrdá práca, sústredenie, pozorovanie, ale nevie, čo je to inšpirácia. Ja sa s týmto stotožňujem, lebo sa snažím byť vnímavá, mám oči na stopkách, snažím sa vidieť súvislosti a mať v oku taký ten krasohľad, čo hľadá krásu. Zároveň sa snažím stále si udržiavať spomínané pracovné tempo. Najinšpiratívnejší moment je pre mňa v ateliéri, keď sa úplne upokojím, veľmi sa sústredím, vytlačím z hlavy čokoľvek iné a začnem pracovať. Často to môže začať iba tým, že natieram plátno nejakou farbou, pokojne to môžem potom ešte desaťkrát pretrieť. Ten moment, kedy začnem pracovať a nastavím sa do toho, že sa ide okolo mňa diať niečo úplne iné ako to ostatné z každodenného života. Toto asi nazývam inšpiráciou. Táto dynamika musí byť niečím živená a ja ju kŕmim čítaním. Mám pocit, že bez kníh by to vôbec nešlo, asi by som bola iný človek, maľovala by som iné veci. Knihy sú pre mňa podhubím, z ktorého to všetko vyrastá. Cestovanie je taktiež veľmi fajn. Som človek extrémov. Keď cestujem, tak cestujem naplno, keď som v práci, som v práci naplno. Cestovanie mi pomáha úplne vypnúť a nazbierať živiny do podhubia. A potom, keď som v práci, tak to ide.

Dominikine diela si môžeš pozrieť na jej webstránke tu.

photo by @Jakub Kovalík

Zdieľaj