JURAJ DEMOVIČ prezradil, čím sa dá pokaziť dobrý nápad
Ako vníma dizajnový svet niekto, kto sa v ňom pohybuje 25 rokov? Hádate správne. Vie, čo funguje a ako sa treba v dizajne vyblázniť tak, aby bol efektívny. Svoje skúsenosti využíva pri vedení štúdia vizuálnej komunikácie Pergamen.
Dizajn robíme už vyše 25 rokov. Začali sme ako malá lokálna reklamná agentúra, no po čase sme zistili, že nás reklama vlastne nebaví a začali sme sa venovať dizajnu. Aj preto, lebo v zahraničných knihách a magazínoch sme videli, že nielen logá alebo knihy môžu byť pekne navrhnuté, ale dokonca aj obaly obyčajných produktov. To sa tu vtedy veľmi nerobilo a nerozlišovalo sa medzi prácou reklamnej agentúry a prácou grafického štúdia. Tak sme to chceli skúsiť. Dnes už klienti začínajú vidieť rozdiel medzi reklamnou agentúrou a grafickým štúdiom, takže im dáva zmysel zadať tvorbu dizajnu štúdiu a nie oddeleniu v reklamnej agentúre. A zrejme nám po tých rokoch aj viac veria.
Keď sme začínali, museli sme stále lietať hore dole medzi klientom, prepress štúdiom a tlačiarňou. Dáta sme nosili na fyzických, často nespoľahlivých médiách. Zabili sme tým veľa času. Dnes je to vďaka internetu oveľa jednoduchšie. Aj možnosti dostať sa k nejakým informačným zdrojom. Keď sme sa chceli v začiatkoch niečo naučiť, tak sme si museli zohnať knižku alebo časopis a aj to nebolo vždy dostupné. Dnes majú grafickí dizajnéri viac možností sa rýchlejšie niečo naučiť.
Za väčšinou našich prác stojí viac dizajnérov. Od začiatku sme chceli, aby sme pracovali ako štúdio. Ale nie tak, ze si rozdelíme zákazky a každý si spraví svoje, ale tak, že na dizajnoch budeme robiť viacerí. Nebolo to preto, že by sme boli nešikovní, ale chceli sme, aby každý do toho vedel vstúpiť s tým, čo vie lepšie a mohli sme si navzájom nápady komentovať. Tak vznikajú myšlienky, nápady, témy ako to zadanie uchopiť tak, aby sme boli spokojní s výsledkom. Niekedy si zadania musíme prepracovať podľa nás a vydiskutovať si to so zákazníkom. Takže občas musíme klientov presvedčiť, že aj zadanie má vplyv na výsledok.
Neviem, či to nazvať vedenie-nevedenie. Je nás 9, z toho 2 ľudia riadia projekty, 1 ekonomiku a zvyšok robí dizajn na rôznych pozíciách. Keď máte dobrý tím, tak to nie je veľmi zložité. Zložité sú skôr také bežné veci: podohadovať si termíny, rozpočty, sledovať čas. Aj preto, že zadania sa často menia a dopĺňajú.
Pre mňa je problém, keď sa mi hromadia v jednom týždni alebo dni prezentácie, napríklad pre nového klienta alebo pre rozbehnutý projekt. Keď sa tieto prezentácie nasekajú za sebou, som nervózny, lebo nabaľujem pred sebou robotu, ktorú potrebujem robiť ako dizajnér a nie ako nejaký „šéfinko” ktorý dizajn iba predáva, ale nerobí.
Nedá sa povedať, či mám väčšiu radosť, keď robím logo alebo knižku. Ak k zadaniu od začiatku pristupujete tak, že to chcete urobiť dobre a rozmýšľate nad tým, tak je jedno či robíte logo alebo len dekor na predsadku knihy. Vždy to môže byť zaujímavé.
Keď sa človek zamyslí, čo ide robiť a čo chce dosiahnuť, tak ten výsledok príde, len treba sedieť na zadku, špekulovať nad tým a čmárať si. Netreba hneď sadať za počítač a všetko si začať ukladať. Počítač je stále pomalší na prvé nápady a čmáranice ako ceruzka. Je samozrejme riziko, že nie všetko čo vyzerá s ceruzkou dobre, vo finále zafunguje. Ale to k tomu patrí.
Nemám. U nás pracujeme stále na viacerých projektoch. Takže keď jeden príde do stavu, že už je hotový, dávno už robíme niečo iné a máme hlavu inde.
Je to jedno. Ale je fajn, že sa tieto zadania striedajú. Kniha, ak sa rozprávame o obálke, má daný formát, v ktorom sa hýbeme a vymýšľame pomerne voľne, ako urobiť obálku zaujímavú. Zadania na produktové obaly sú väčšinou komplikovanejšie. Je ďaleko viac vecí, na ktoré treba myslieť, napríklad technológie. Musí byť taká a taká fólia, lebo tam je zabalené to a to, musí tam byť nafúkaný plyn, veľkosť téglika určuje plnička a podobne. Tých obmedzení je tam ďaleko viac ako pri knihe.
štúdio Pergamen, fotky od: Martin Sirotný
Väčšinou na začiatku vždy dostaneme od vydavateľa krátku anotáciu o čom je daná kniha, aký je to žáner, prípadne také tie marketingové vety z obálok, aby sme o knihe dostali potrebný obraz. Niekedy dostaneme aj text, úryvky a niekedy iba originál knihy. Ale nefunguje to tak, že máme čas si prečítať celú knihu. Návrhy robíme z dobre urobenej anotácie.
Nás baví robiť obálky tak trošku plagátovo. Teda obálka vyzerá tak, že by to mohol byť aj plagát. V kníhkupectve alebo na webe potom dokáže upútať. To platí aj pre produktove obaly, mali by byť odlíšiteľné od konkurencie a jednoducho pomenovateľné.
Asi v každom odbore sú trendy, ide len o to, ako s nimi naložíte. Lebo ak si poviem, že trendom je ornamentálne písmo a budem ho dávať všade, tak to nebude fungovať. Trendy sa tak či tak na človeka nalepia, ale robiť len podľa nich a bez obsahu, je len také kompozičné cvičenie na tému trendy. Ak budú všetci dávať na obálky alebo do dizajnov fotografie „instagramového typu“, tak už tu zasa máme nejaký trend. Keď toho bude veľa, tak už nerozlíšim knihu od knihy alebo značku od značky. Stále sa snažíme značke dať čosi, čo sa ťažšie kopíruje. Mám na mysli jej obsah, lebo formu nakopírujete raz-dva. Ale keď je tam schovaný obsah, tak je pre konkurenta ťažšie ho vykradnúť. Keď sme robili Veselú paradajku, robilo sa to v čase, keď sa väčšina podobných produktov tvárila „farmársky“ simulovaným dreveným dekorom na papieroch a podobne. Ale takých je milión, preto sme išli po obsahu značky. Tie paradajky sú na Žitnom ostrove, sú v skleníkoch, ktoré sú vyhrievané geotermálnym prameňom, okolo Žitného ostrova je voda, voda je modrá až tyrkysová, vlní sa. Preto sme navrhli tyrkysové krabičky so zvlneným okrajom. A červená rajčina v takej farbe dobre vyzerá. Teraz, keď si obsadili tyrkysovú farbu, tak tým, že je to na nich našité, sú to už oni. Prídete do obchodu a všade vidíte tyrkysové krabice a tak si značku ľudia reálne zapamätajú a vrátia sa k nej.
Alebo Pierre Baguette, jeden z našich najstarších klientov. To je „bageta s tým panákom“. Keby tam ten panák nebol, majú iba francúzske meno. Ale je tam postavička s bagetou pod pazuchou a ľudia vedia, že toto je Pierre Baguette. Neviem si predstaviť, že by si nejaký ich konkurent teraz spravil panáka s takouto bagetou. Ak by sme zostali len pri nejakom kompozičnom logo cvičení, tak by sa z toho nestala taká výrazná značka. A ľahšie by sa napodobňovala.
Viac ako zlý vkus ma trápi nízka kvalita. Aj dobrý nápad sa dá pokaziť slabým prevedením. Vtedy to nápad nezachráni. Treba vedieť pracovať s písmom, farbami a ilustráciami, rozumieť kompozícii a podobne. Ale často je za tým iba nedbalosť. Veľa ľudí si povie, že „to stačí“ a to teraz nemyslím len dizajnérov, ale aj zadávateľov, ktorí formulujú zadania. Keď sa stretne jednobunkový zadávateľ s jednobunkovým dizajnérom, tak z toho nemôže byť viacbunkový dizajn. Od zadávateľa nemôžete očakávať, že sa vyzná v dizajne. Ale ak už si vyberie dizajnéra, mal by ho nechať robiť jeho prácu.
Aby robili dobrú robotu už od začiatku. Aby nerobili len s kamošmi a pre kamošov, aj keď viem, že je to taká komfortná zóna. Nie je to ten ozajstný vzťah dizajnér-zákazník, je to proste kamoš. Treba sa dostať zo svojej bubliny a stretávať sa aj ľuďmi, ktorí nevedia čo je kompozícia alebo ladenie farieb alebo vôbec nepoznajú názvy písma.
Hľadať si náročnejšieho zákazníka, čo neznamená hneď veľkého. Veľká firma nemusí prijať mladého začínajúceho dizajnéra. Ten mladý si musí nazbierať robotu, čo sa dá stážou alebo zamestnaním, ale tiež si treba vybrať. Lebo keď pôjde pracovať do firmy, kde vrcholom kreativity je status na Facebook, tak to dobrému portfóliu nepomôže.
Autor fotografií: Martin Sirotný
