Čo by mal vedieť každý dizajnér písma prezradil jeden z najlepších – ONDREJ JÓB
O svojej práci, štúdiu, ale aj o zaujímavých projektoch, nám porozprával dizajnér písma Ondrej Jób. Podobní ako on sú na Slovensku len štyria, prečo je to tak?
Skôr, že pekne kreslím. A že pekne píšem, to ani nie, na to sme mali v triede iných kandidátov.
To bolo v treťom ročníku na VŠVU. Vtedy sa mi páčilo písmo DIN. Nevedel som ho nikde stiahnuť, tak som si ho začal kresliť. Je to jednoduché, geometrické písmo, tak som ho v Illustratore vyklikal. Bol to taký prvý kontakt. Vôbec neviem, či sa to dá nazvať dizajnom písma, lebo som to kreslil celé v Illustratore a ručne som si ukladal písmená vedľa seba. Ale dosť ma to vtedy bavilo. Neskôr som robil niekoľko zadaní, kde som si namiesto použitia fontu, ktorý som mal v počítači, niečo radšej takto nakreslil. A potom, myslím, že v druhom semestri tretieho alebo v prvom semestri štvrtého ročníka, som začal kresliť naozajstné fonty. Boli to také experimenty, ale celý semester som robil iba to. Hneď v ďalšom semestri som znova robil fonty, ale tie už boli solídnejšie. Pokúsil som sa vytvoriť textové písmo vo FontLabe, čiže v softvéri, ktorý je na to priamo určený.
To som tak trochu vždy chcel. V roku 2007, keď som sa tam hlásil, boli na svete dve školy, kde sa full-time učil dizajn písma. Bolo to TypeMedia v Haagu v Holandsku a MATD v Readingu v Anglicku. Veľa mojich idolov bolo absolventmi týchto škôl, ale keďže som taká povaha, aká som, nikdy som si nedával nádej, že sa o to vôbec niekedy budem pokúšať. Potom prišiel Jano Filípek, spolužiak z ročníka na VŠVU, s tým, že sa tam ide prihlásiť a mám to skúsiť aj ja. Tak sme skúsili a zobrali nás tam oboch. Boli sme prví Slováci a hneď dvaja, čo bolo veľmi prekvapivé a neštandardné, lebo na TypeMedia mali pravidlo, že neprijímali do ročníka dvoch ľudí z jednej krajiny.
Bolo to super, no aj riadna zaberačka. Bývali sme v škole každý deň od deviatej do deviatej, v ročníku sa stretla perfektná partia ľudí, spolu nás bolo jedenásť z celého sveta. Popri štúdiu sme nemali veľa voľného času, ale Haag aj tak nie je nejaké párty mesto ako trebárs Amsterdam. Takže sme občas len zašli na pláž. Bol to pre mňa skvelý rok, extrémne som sa namakal, ale stálo to za to a veľmi ma to posunulo.
Vzhľadom na môj katalóg písiem, väčšina v mojom prípade vyšla z letteringov, ktoré som robil pre klientov. Hoci lettering je špecifický v tom, že každé písmeno je nakreslené samostatne tak, aby fungovalo práve v kontexte ostatných znakov, už pri kreslení mi vždy napadne, že ak by som sa hecol, tak by som z toho mohol vytvoriť aj regulárny font, kde každý znak funguje s hocijakým iným. Takto vznikli moje písma Odesta, Woodkit a pár ďalších. Naproti tomu, textových písiem veľa nemám. Pri nich je ten proces úplne iný. Môj zatiaľ jediný hotový textový font je Doko, moja diplomovka z Holandska. A potom taký polo-textový je Monoxil, na ktorom teraz pracujem a rozpracúvam ho z jedného štýlu na celú rodinu. V začiatkoch som zvykol veľa skicovať. Začal som takými akoby karikatúrami znakov, preexponovanými tvarmi, ktoré som potom pri digitalizácii „krotil“. Napríklad samotným konceptom písma Doko bolo vytvoriť akúsi karikatúru písma. Teraz už to tak nerobím. Softvér, ktorý v súčasnosti používam, volá sa Glyphs, je tak jednoduchý a užívateľsky pohodlný, že si moju tvarovú ideu väčšinou nakreslím rovno v ňom, nie na papieri. Ak mám byť ale konkrétnejší, tak proces začína skupinou znakov, ktorá sa kreslí ako prvá, a v ktorej zadefinujem charakter písma, jeho vertikálne a horizontálne proporcie, to, ako je modulovaný ťah, kontrast. Keď už mám tento základ, tak od neho sa potom už rozrastá znaková sada – dizajnérske princípy potom aplikujem na všetky ostatné znaky.
Na obrázkoch sú zobrazené fonty zľava: Doko, Monoxil a Woodkit.
Ten základ, to je pár písmen – a, n, o, v, u. Malé písmená sú celkom modulárne, napríklad „h“ a „n“ sú v podstate to isté, ibaže ten prvý ťah má rôznu dĺžku, čiže to viete urobiť relatívne rýchlo. Z veľkých písmen kreslím najskôr A, H, N, O. Nimi tiež zadefinujem, aký bude pomer veľkých a malých písmen. Takýto základ sa dá nakresliť aj za hodinu.
Ďalšie rozpracovanie, to už je otázka toho, ako komplexný font chcem. Napríklad Doko Sans, na ktorom pracujem, už má teraz nejakých 1400 znakov, ale to len preto, že robím cyriliku aj gréčtinu, pričom každé písmeno bude v štyroch variantoch: veľké písmeno, malé písmeno, malá kapitálka a ešte ozdobná kapitálka, ktorá sa môže používať na začiatku slov. A potom sú tu, samozrejme, rezy. Napríklad, to prvé Doko, ktoré som robil ešte v škole, má iba rezy Regular a Bold, pretože som ho robil v programe FontLab, v ktorom bolo kreslenie rezov oproti Glyphs takpovediac krkolomné. Ale teraz, pri Doko Sans, robím hrúbky od Hair po Black, čo bude dokopy sedem rezov. Nemusím ale kresliť každý rez zvlášť, nakreslím iba hraničné rezy, potom ak treba niečo v strede a tie ostatné rezy pomedzi to sa vytvoria automaticky tzv. Interpoláciou.
Aby som to zhrnul, tak základ je nahodiť si font, ako bude vyzerať, jeho proporcie a podobne – to sa dá urobiť za tú približne hodinu. Ale potom tá ďalšia fáza, tak to už je komplikovanejšie. Doko Sans som začal robiť asi pred šiestimi rokmi. Mám len také záchvevy aktivity, kedy tri dni na ňom niečo robím, potom zase dva mesiace nič, lebo príde niečo iné. Čiže tá dokončovacia fáza, to môže byť aj päť rokov.
Potom nasleduje fáza masteringu, kedy robím kerning, niekedy sa robil ešte hinting, ten sa ale teraz robí už väčšinou automaticky. Ja osobne som hinting nikdy nerobil manuálne. Hinting je prispôsobovanie písma, aby sa dobre vykresľovalo na displejoch, lebo displeje majú pixely a fonty sú vektorové krivky. Neviem, či si pamätáte, Tahoma alebo Verdana, také tie staré windowsové fonty, ktoré na monitore pri menších veľkostiach boli už iba pixelové bez vyhladzovania – tak to bol hinting. Nejaký človek manuálne nakreslil, že Tahoma pri veľkosti 9 bodov bude vyzerať takto, pri veľkosti 10 bodov zase takto. To už sa teraz veľmi nerobí, lebo jednak displeje sú už high-DPI, a taktiež dnes existuje softvér, ktorý to robí automaticky. Ale robí sa kerning a robia sa OpenType funkcie. To znamená, že písmo je potrebné naprogramovať, aby robilo pri určitej zapnutej funkcii určité veci.
Potom, keď to je hotové, treba nájsť, kde sa ten font bude publikovať a ako ho distribuovať. Nejaké fonty mám na Typotheque a niečo aj na MyFonts. To boli moje začiatky. Neskôr sa mi podarilo dostať do kolektívu Village, ktorý riadi Chester Jenkins v New Yorku. Je to uzavretá skupina, je nás tam teraz 12 ľudí. Publikoval som tam nejaké písma, ale teraz to celé trochu stojí, keďže sa mi za ostatných päť rokov nepodarilo nič nové dokončiť. Village bude asi pre mňa primárnym distribútorom mojich písiem, a keď sa mi podarí dokončiť moju stránku, skúsim ich predávať aj tam.
Áno, je to individuálne. Dal by sa vyrátať základ, kde sú malé písmená, veľké písmená a potom aspoň jedna sada čísel, symboly, interpunkcia a diakritika podľa toho, ktoré jazyky chceme podporovať. Ja som doteraz robil všetky dôležitejšie jazyky využívajúce latinkovú abecedu, čo je asi 31 základných písmen a niečo vyše 100 diakritických znakov. A tie treba rátať dvakrát, keďže máme veľké a malé písmená. Čiže, ono to v pohode narastie na nejakých 300 – 350 znakov. To je základ, ak chcete podporovať latinku. A potom, keď si tam pridáte cyriliku a gréčtinu, tak už to letí. Veľa západných dizajnérov ale často robí len ASCII sadu, čo je len 94 základných znakov. Sú tu však dizajnéri ako Peter Biľak, ktorí robia písma podporujúce čo najviac jazykov, ktoré sa v podstatnej miere na svete používajú, tzn. majú dostatočnú používateľskú a čitateľskú základňu. Peter teraz robil Ping, písmo, v ktorom už teraz podporuje deväť písmových systémov. Spolupracuje na tom s mnohými ľuďmi, má dizajnérov pre arabčinu alebo arménčinu, indické skripty mu robia zase ľudia z Indie.
Priznám sa, že o časti tých jazykov toho veľa neviem. V podstate len viem z internetu, že tento a tento znak sa používa v tomto a tomto jazyku. Dokopy je tých jazykov veľa. Cez 80 jazykov je len rozšírená latinka, s modernou cyrilikou a gréčtinou je ich okolo 100.
Môj prvý kontakt s cyrilikou bol pri písme Doko Sans. Našťastie písmových dizajnérov nie je až tak veľa a viac-menej sa navzájom poznáme, takže som oslovil Ilyu Rudermana, ruského dizajnéra a môjho predchodcu z TypeMedia, či by mi neokomentoval cyriliku, ktorú som do Doka nakreslil. Neodvážil by som sa vypustiť písmo s cyrilikou bez toho, aby som to konzultoval s native speakerom. Keď som Ilyovi poslal prvý náhľad, prišiel mi naspäť sken, kde si Ilya vytlačil všetky znaky a rad radom ich okomentoval. Bolo to červené more (smiech). Napísal mi ku každému znaku niečo, napríklad také drobnosti, ktoré nemám odkiaľ vedieť, napr. že nejaké písmeno sa mu zdá trochu užšie, alebo širšie než by malo byť, alebo že niektorá krivka potrebuje viac „napätia“. Tým, že nečítam cyriliku plynule, mi takéto veci ušli. Text môže stratiť rytmus, keď má niektorý znak zlú proporciu. Ale Ilya, ako native speaker a reader, to tam všetko hneď vidí. V cyrilike je veľa detailov a tvarov, ktoré v porovnaní s latinkovou abecedou nedávajú až taký zmysel. Všetko sa to treba naučiť a treba to konzultovať a overovať a dávať na takéto veci pozor, lebo ľudia z prostredia cyriliky sú na to citliví. Ilya mi hovoril, že existuje veľa písiem od dizajnérov zo západu, ktorí pridali do svojich písiem aj cyriliku, no vôbec sa im to nepodarilo a tá cyrilika je pre neho nepoužiteľná. Dali si síce tú námahu a nakreslili tie znaky, ale vôbec to neriešili odborne, do hĺbky. Tomu by som sa chcel vyhnúť, preto to s ním konzultujem.
A potom je tu ešte taká vec, ktorú teraz dosť riešim – nakoľko si môžem dovoliť s tou cyrilikou experimentovať. Lebo pri latinke vieš povedať, že napr. toto áčko je trošku extrém, ale je to v pohode, dá sa to prečítať. Toto ako non-native speaker pri iných písmových systémoch nemáš a prichádzaš tak o schopnosť robiť experimenty. V porovnaní s písmovými systémami východnej Ázie to však s cyrilikou stále relatívne ide, lebo vychádza z rovnakého základu ako latinka. Raz som ale robil do jedného písma japonské znaky, a to bolo ako strieľanie so zavretými očami.
Na obrázku: poznámky pre Ondreja od Ilyu Rudermana.
Type Atlasu ako projektu som sa začal intenzívnejšie venovať, keď som si uvedomil, že počas mojich výletov fotím čoraz viac nápisy a čoraz menej všetko ostatné. Tak som si povedal, že by bola škoda, keby mi tie obrázky len tak ležali v počítači a nevidím ich ani ja, ani nikto iný. Začal som sa teda na fotenie nápisov sústreďovať a objavil som napríklad všelijaké vzťahy – ktoré písma spolu súvisia alebo sú z toho istého obdobia, alebo dokonca od toho istého človeka. Sú to zaujímavé veci. Tak som si povedal, že keď už ten Instagram existuje, dám tomu šancu. A celkom to ľudí baví, musím povedať, že mám aj celkom veľa followerov (smiech). Teraz to robím tak, že keď idem na dovolenky, tak asi 99 % fotiek sú iba nápisy, ktoré si fotím na foťák, a do mobilu si spravím takých päť obrázkov, príroda, architektúra alebo niečo také. A už sa mi stalo, že som išiel na výlet čisto len preto, aby som fotil nápisy. Každá fotka na Type Atlas je upravená v počítači. Nefunguje to tak, že si to odfotím a hneď to ide na Instagram. Dávam to tam dosť oneskorene, teraz som asi pol roka pozadu. Vždy počas vianočných sviatkov si spravím pohodičku a orezávam tie fotky, upravujem všetko, čo som za celý rok nafotil. Je to celkom proces a ja si to veľmi užívam. Jednak to musím orezať do štvorca, upraviť farby, ale čo je najdôležitejšie, upravujem aj geometriu. Z tých fotiek to je asi poznať, že geometria je na nich upravená tak, aby tam nebolo perspektívne skreslenie, aby bol nápis umiestnený v strede. Keď ide cez nápis napríklad nejaký kábel, tak ho odretušujem.
Môže za to práve Type Atlas. Chodím teraz po uliciach a oveľa viac si všímam, kde je aký nápis. Tak si človek všimne aj to, že veľa z tých nápisov zmizne alebo sú vymenené. Povedal som si, že sa na to skúsim zameriavať, a tak nejak automaticky mi z toho vyskočili práve uličné tabuľky. Tie staré smaltované majú dlhú životnosť, ale keď sa zatepľujú paneláky alebo sa postaví nejaká nová budova, tak sa s tým už nikto nepára a dajú tam lacnú umelohmotnú tabuľu s Arialom, ktorý je len natiahnutý, aby sa aspoň trošku podobal na to pôvodné písmo. Tak som si povedal, že to pôvodné písmo skúsim digitalizovať a uvidíme, čo bude ďalej. Zámer bol, že po zdigitalizovaní písma urobím e-shop a potom to písmo ponúknem ľuďom, ktorí reálne robia tabuľky. Tam som sa ešte nedostal, no je to stále v pláne.
To je fáza číslo dva, áno. Ono si to postupne nájde uplatnenie, len to musím začať viac šíriť a venovať sa tomu.
Musí ťa to baviť. Keď si človek povie, že aj po mesiaci práce ho to stále baví, tak to je asi dobré znamenie. Je dobre poznať históriu písma aj jeho rôznych typov a kategórií. Určite treba ovládať princíp kreslenia kontrastného písma, lebo to je pôvod všetkého. My sme mali napríklad v Holandsku dva rôzne predmety kaligrafie – vďaka tomu potom človek pochopí, že „aha, toto sa preto kreslí tak, lebo to vychádza z tohto nástroja a toto sa kreslí takto, lebo týmto nástrojom sa to robí inak…”, ono to vychádza z fyzického kreslenia, hlavne tie textové písma. A potom musí mať dizajnér taký nejaký špeciálny cit pre písmo. Všímam si to veľmi často – na Slovensku sú dobrí grafickí dizajnéri, ale len veľmi málo z nich má naozaj vyvinutý zmysel pre písmo, pre ten detail, pre to, ako má byť vedený ťah, ako funguje kontrast, ako zladiť proporcie. Ďalej si treba kúpiť relatívne drahý softvér (smiech). Ten Glyphs napríklad. Potom je dobré vedieť trošku aj programovať. Lebo v písme je často tak veľa znakov, že niektoré veci jednoducho treba automatizovať – a to spravíš tak, že si napíšeš kód, ktorý za teba tú robotu spraví. V Holandsku bolo jedným z predmetov aj programovanie v Pythone a ja si s tým veľmi často pomáham. Napísal som si nejaké vlastné scripty, ktoré mi uľahčujú napríklad kerning a podobne. A treba určite vedieť po anglicky. Bez toho by som si asi ani neškrtol, keďže naša komunita je globálna. Na Slovensku si viem podebatovať s tými pár ľuďmi čo sú tu, ale človek naozaj potrebuje aj tú angličtinu. Keď už pre nič, tak určite aspoň preto, že neexistuje žiadny distribútor písma na Slovensku, takže komunikovať so zahraničím proste musíš.
Musím priznať, že do kníhkupectva častejšie chodím obzerať obálky a hľadať svoje písma, ako niečo kupovať (smiech). Ale môže sa stať, teda už sa mi to aj stalo, že mi niektoré moje písma začnú liezť na nervy pre to, že ich vidím príliš často. Ale inak je ten pocit super. Už to síce neprežívam tak ako keď som začínal, vtedy to bolo “Uau, môj font je na billboarde?!”. Jednak je to aj kvôli tomu, že už to v podstate nie je také nečakané a aj pre to, že dizajnérska scéna na Slovensku nie je taká veľká – pár ľudí a všetci sa poznáme a všetci tie moje písma majú. Ale vidieť niečo vonku je vždy príjemné.
Ten Woodkit. To písmo je samo o sebe fajn, ale tým, že je veľmi špecifické, dá sa použiť iba na špecifický typ dizajnu. Ja sa teším každému použitiu, ale už je to také, že „musím dať rýchlo niečo nové von, len nech sa už tieto staré veci prestanú toľko používať“ (smiech).
Častejšie skôr premýšľam, že či to, čo robím, vôbec nejaký zmysel má (smiech) a či vôbec nejako prispievam k dobru tejto civilizácie. Treba to vôbec? Ale zatiaľ sa snažím ignorovať tieto myšlienky. Naposledy som mal pocit, že to má zmysel včera. Nesúvisí to ale s písmom. Robil som grafiku pre Čierne diery, ktorú ľudia vykúpili za 10 minút. Tak to ma veľmi teší. A to, že sa to ľuďom takto páči, to ma uspokojuje. To ma baví.
photo: @Jakub Kovalík
photo archive: Ondrej Jób